Pár slov na záver...

      Hovorí sa, že spoločnosť je taká silná ako sa dokáže postarať o chorých, starých či postihnutých ľudí. Na psychológii v škole nás učili: silný jedinec = silná spoločnosť. No nemyslí sa len fyzická sila, ktorou prekypuje väčšina populácie, ale dôraz sa kladie na silu ducha, na vnútro človeka. Sila sa prejavuje v tom, že dokážem s ľuďmi či už zdravými alebo postihnutými nezištne komunikovať, pomáhať im, brať ich ako rovnocenných partnerov. A rovnocennosť dosiahneme len vtedy, ak sa dokáže vyrovnať sami so sebou a potom sa môžeme vyrovnať s postihnutými spoluobčanmi a prijať ich medzi seba s čistým svedomím, že už necítim súcit ale lásku.

Chcem poukázať na to, že ich postihnutie nerobí ľudí menejcennými. Predsa, sú omnoho silnejší ako zdravá časť populácie. Na ulici denne stretávame ľudí, ktorým život niečo ubral, ale zároveň im v niečom pridal. Niektoré postihnutia sú navonok viditeľné, iné sú zase ukryté hlboko v srdci človeka.

A čo povedať na záver? Odpovedať na jednoduchú no zároveň ťažkú otázku? Prečo neustále hovoríme o tom aké je dôležité prijať telesne, mentálne či zmyslovo postihnutých medzi seba? Nemali by oni prijať nás? Predsa oni učia nás ako sa máme ku ním správať, čo potrebujú, čo sa im páči alebo nepáči.

...Ukazujú nám aký skutočne sme...

Nebyť nás tak zvane „intaktných“ neboli by vojny, nepokoje, neumierali by milióny nevinných detí, nebola by nenávisť, nevraživosť či závisť. Možno by život začal mať zmysel, možno by sme nemali tri krá do dňa depresiu a boli by sme ku sebe čestní. A možno je už konečne na čase otvoriť svoje srdce aj pre niekoho iného ako pre seba samého. Nie som si istá či sa niekedy stane, že väčšina populácie otvorí svoje srdce pre výnimočných ľudí, ale jedným som si istá: oni s veľkým O nám svoje srdce otvorili už dávno a preto je na nás  chopiť sa šance ktorú nám dali.

 „Ak chcete vidieť úsmev na tvárach výnimočných, usmejte sa na nich !